Svedectvá


Hlavná stránka


Aktivity:

MEF - pre všetkých
Kána - pre manželov
Mládež
Svedectvá

Združenie
Podpora



Bratstvo Kána a ekuména - skúsenosť duchovného

O práci bratsva Kána a komunity Chemin neuf so zameraním na ekumenizmus som sa dopočul prvý krát v roku 1999, keď mi moji dobrí priatelia a známi - evanjelickí manželia  „zvestovali“, že sa plánujú zúčastniť formácie Kána, vtedy ešte v Tuchoměriciach. Sám som bol zvedavý ako to tam vyzeralo, takže po príchode z Kány sme dlhý čas strávili v rozhovoroch a zdieľaní skúseností.

Starí latináci majú príslovie „verba movent, exempla trahunt“ - slová hýbu, príklady priťahujú. Božím riadením som sa o rok - v roku 2000 „ocitol“ na prvej slovenskej Káne v stredisku Meričian pri Ružínskej priehrade, napriek tomu, že som vtedy okrem cirkvi slúžil aj vlasti. Tam som mal možnosť prvýkrát - i keď iba na jeden deň - zažiť atmosféru formácie Kána a príklad vzájomného prijatia bratom Christophom - duchovným, ktorý viedol túto formáciu. Bol práve deň zmierenia, účastníci pristupovali ku sv. spovedi. Mojou účasťou sa vytvorila možnosť aj pre evanjelické rodiny - vtedy už v úlohe služobníkov - aby prijali odpustenie v spovedi a pristúpili k Večeri Pánovej, ako aj k pastorálnym rozhovorom.

Táto tradíca sa potom opakovala pri každej mojej účasti na Káne. Úžasné bolo, že častokrát ma oslovovali aj rím.-kat. páry a pýtali sa, či už na názor alebo skúsenosť, rovnako povzbudivé bolo, že na evanjelických bohoslužbách sa zúčastňovali aj neevanjelici. Prežívali sme nádherné chvíle pri nohách Pánových, ale aj bolesť a nepokoj z rozdelenia pri stole Pánovom.

Modlím sa za prácu Komunity Chemin Neuf a jej misií - bratstva Kána aj Medzinárodnej Ekumenickej Fraterity.

"Budete mi svedkami až do posledných končín zeme" Sk 1,8-9

Mgr. Viliam Solárik
ev.a.v. farár

Kána nám dala vzácneho Priateľa

Naša „letná Kánu“ sa konala v júli 2007. Pozvanie na ňu sme s manželom dostávali každoročne od priateľov, ktorí ju sami absolvovali, kvôli mne sme ju však pravidelne odmietali. Na nový rok 2007 nám prišli zavinšovať šťastie a zdravie Martin a Erika z Prešova, ktorí Kánu čerstvo ukončili a jej „ovocie“, ktoré bolo na nich také viditeľné ma veľmi lákalo. Preto som to bola práve ja, kto ju na štvrté leto inicioval. Môj manžel ochotne súhlasil. 

Ako sa termín blížil, začali sa objavovať prvé prekážky. Napríklad sme vôbec nemali dostatok financií, lebo som v tom čase bola na materskej dovolenke s naším štvrtým dieťaťom. Zodpovední za Kánu nás telefonicky ubezpečili, že financie by na tejto ceste nemali byť prekážkou. Keďže mi to bolo dosť nepríjemné, ešte v ten deň som prosila Pána, že ak tam naozaj máme ísť, veľmi nerada by som zažívala situácie, kedy si pobyt nebudeme schopní  zaplatiť. Ďalšia prekážka sa objavila tesne pred odchodom, kedy môj najmenší, vtedy ešte len ročný syn ochorel a takmer 4 dni mal „štyridsiadkové“ teploty. Moja mama mi po telefóne oznámila, že o choré dieťa sa mi celý týždeň nebude starať a neodpustila si poznámku, že som sa musela úplne a totálne zblázniť. Bola som veľmi zmätená, ale napriek všetkému sme sa s manželom rozhodli odísť. Chorého synčeka sme samozrejme mojej mame nechali, na jej prekvapenú tvár len tak ľahko nezabudnem.

Tri staršie deti sme zobrali zo sebou. Služobníci odviezli dve dcéry do kánskeho tábora a tretiu do škôlky. Prvé momenty boli veľmi uslzené, lebo dievčatá boli prvýkrát v letnom tábore. Zodpovední za tábor nás však ubezpečili, že budú v dobrých rukách. Moja túžba byť tam rástla. Spomínam si na zvláštny dojem pokoja, ktorý som mala z miesta konania letnej Kány. S týmto zvláštnym pokojom sme s ostatnými pármi vošli do miestnosti, ktorá vyzerala ako zámocká sála. Posadili sme sa a začal sa program. A s ním aj moje problémy. Neustále mi bolo fyzicky zle, z toho dôvodu som musela sedieť pri dverách. Náhla ľudská a Božia blízkosť, ktorá mi dovtedy bola taká cudzia, lebo som sa jej v osobnom živote vyhýbala, ma fyzicky tak vyčerpávala, že som musela často z programu odbiehať. Na 4. deň som sa už cítila lepšie, aj keď rozprávať o tom, čo cítim som naozaj dokázala len veľmi, veľmi neohrabane. Ale „rozkázala“ som si, že keď tu napriek všetkému sme, nebudem prikladať svojej nepohode väčší význam. A oplatilo sa. Splnilo sa, že kto Boha hľadá s úprimným srdcom, určite ho nájde.

Dovtedy som nikdy nezažila živého Boha. Jeho jemnosť, múdrosť, galantnosť a nadhľad ma úplne dostali. A nielen mňa. Manžel chcel už na začiatku všetko zbaliť a odísť, ale po tom ako sa s Ním stretol, Jeho Láska ho tak naplnila a uspokojila, že ani jeden z nás až do ukončenia týždenného programu nemal ani tú najmenšiu pochybnosť. Bolo nám obom úplne jasné, že tu nie sme omylom.

Tri roky po letnej Káne naša túžba po živom Bohu neutícha, naučili sme sa s ním rozprávať, radiť v ťažkostiach, spoznávame Jeho humor. Vlastne by sme mohli aj trocha rekapitulovať. Počas týchto troch užitočných rokov sme už nikdy nemali finančný problém zaplatiť si pobyt a cesty spojené s Kánou; z nášho života a zo života našich detí mizne strach; ja som už nikdy nezažila psychickú traumu zo spoločenstva po celé obdobie na Káne; za celý ten trojročný čas nám už nikdy tak vážne neochoreli deti pred kánskou víkendovkou, fraternitou alebo letnou Kánou; naše deti si sami vyberajú kánsky tábor; učíme sa mať radi ľudí; učíme sa odpúšťať sebe aj druhým; objavujeme pravdu o nás samých ako aj o našom páre; ja sa učím „poslúchať“; učíme sa s manželom navzájom sa „počúvať“; kupujeme dom na nádhernom mieste... Je toho samozrejme oveľa viac, a veľa je aj toho, čo ešte stále nedokážeme. Nestali sme sa bezchybní ani bezproblémoví, ale zato sme spokojní a akýsi zdravší. A to najlepšie na koniec. Z Kány sme si priniesli poklad, vzácneho Priateľa. Býva v našom srdci. V Lubovom, mojom a v štyroch srdiečkach našich detí. Ak ste ho ešte nikdy naozaj nestretli, srdečne Vám odporúčame možno aj túto letnú Kánu.

 Lubo a Eva


Kána nám prevrátila život na ruby, ale nesťažujeme sa!

Sme manželia Jozef a Danka Kuchčákovi. O Káne sme sa dozvedeli od našich priateľov, ktorí v tom čase boli už druhý rok v Bratstve Kána. Keď nám hovorili o tom, čo Boh robí v ich živote odkedy absolvovali letné stretnutie Kána, boli sme takí nadšení, že sme na ňu hneď chceli ísť aj my. Ale v tom čase bolo už neskoro, bolo totiž už po stretnutí. A tak sme na tú "našu" Kánu čakali dlhý jeden rok. Dnes však vieme, že to bol rok veľmi potrebný, lebo počas neho si nás Pán pripravoval na niečo veľké! Počas toho roka sme si pekne dokončili domček, presťahovali sme sa doňho a vytešovali z neho, boli sme v pohode ako pár, aj ako rodina, celkom dobre finančne zabezpečení, dalo by sa povedať, že nám nič nechýbalo! Alebo predsa? Áno, chýbal nám živý vzťah s Bohom a spoločenstvo, do ktorého by sme mohli patriť. S týmito víziami sme prišli na Kánu.

Dve staršie deti sme hneď odovzdali služobníkom, ktorých sme vôbec nepoznali, a tí ich odviezli na miesto, o ktorom sme v živote nepočuli. Ku dvom mladším dcéram sme si zobrali vlastnú pestúnku (vrelo to odporúčam, odlúčenie je o to ľahšie). A tešili sme sa, že prežijeme po dlhom období častého odlúčenia konečne čas iba pre nás dvoch! A bolo to naozaj tak. Avšak prvé dva dni sme sa stále pýtali samých seba, načo sme sem vlastne prišli,akoby nám to nič nedávalo. Ale povedali sme si: "Pane, sme tu a rob si s nami čo chceš!" A Pán to zobral vážne!

V stredu sa to všetko prelomilo. Počas modlitby za milosť, na ktorej sme sa len tak mimochodom s manželom nevedeli dohodnúť, jedna zo služobníčok dostala obraz o nás ako sedíme v aute a niekam ideme. Pýtali sme sa kam, ale na to nevedela odpovedať. Neskôr ďalšia sestra dostala obraz, kde videla ako sme obkolesení ľuďmi v bielom, ktorí tancujú a oslavujú Boha. Vôbec ničomu sme nerozumeli. Prednášky sa striedali s modlitbami a zdieľaním a my sme cítili, že sa s nami niečo deje, ale nevedeli sme čo. Kánu organizuje Komunita Chemin Neuf, ktorá pochádza z Francúzska, ale na Slovensku zatiaľ ešte nemá dom.

Pri poslednom zdieľaní sme hovorili o našej odvekej túžbe žiť v nejakej komunite, ale že si myslíme, že už sme našli, čo sme hľadali a že je to Bratstvo Kána, do ktorého môžeme po absolvovaní letného stretnutia patriť. Zdieľali sme sa aj o tom, že keď sme ešte neboli manželia, mali sme takú partiu - jeden bohoslovec, teraz už kňaz a tri páry, z nich sme manželia len my. Často sme sedeli u niekoho z nás a snívali o spoločnej budúcnosti v nejakej komunite, kde budú žiť spolu kňaz, manželia aj slobodní ľudia. Dokonca sme si kúpili biele tričká a hnedé nohavice a keď sme spolu niekam šli, obliekli sme sa rovnako. Vtedy sa nás ľudia pýtali, či sme z nejakej rehole alebo čo?! Po skončení Kány za nami prišla jedna sestra z komunity a povedala nám: "Ponúkam Vám možnosť spoznať Komunitu Chemin Neuf. Mohli by ste prísť do Francúzska na jeden rok!?" Jozef povedal v momente "áno", a ja po ňom " Ak Ty áno, tak aj ja". Toto svedectvo píšem z juhozápadu Francúzska, z opátstva Sablonceaux, kde nám už pomaly končí prvý rok pobytu a Pán nám potvrdil, že chce aby sme tu ešte zostali ďalej. A my znova odpovedáme "áno". Odpovedali sme "áno" na niečo o čom sme nemali ani potuchy. V živote predtým sme sa s Komunitou Chemin Neuf nestretli. Nevedeli sme kam presne ideme, nevedeli sme ani "ň" po francúzsky a vôbec nikoho sme tu nepoznali. Nikdy nezabudneme na naše prvé stretnutie so sestrou, ktorá nás privítala, bola oblečená v bielej albe, lebo práve bola v kostole adorácia a keď si ju vyzliekla, viete čo mala na sebe oblečené? Biele tričko a hnedé nohavice. Sú to totiž farby Komunity Chemin Neuf.

Naše deti nastúpili priamo bez znalosti jazyka do školy a patria medzi najlepších žiakov. Dnes môžeme svedčiť o tom, že Boh nikdy nevloží do srdca človeka túžbu, ktorú by nechcel naplniť. Je toho ešte veľa, o čom by sme mohli svedčiť. Pretože Pán neprestal konať v našom živote, práve naopak, koná ešte viac. Ale o tom budeme hovoriť možno práve na tohtoročnej Káne. Myslím, že sa tam oplatí prísť. Nie kvôli nášmu svedectvu. Ale kvôli tomu, aby Pán mohol konať aj vo Vašich životoch veľké veci! 
Ten náš prevrátil na ruby, ale nesťažujeme sa!

Jozef a Danka

Stretnutie Kána


Spomienka na Stretnutie Kána

Za chvíľu to bude rok, čo sme sa spolu s Katarínou rozhodli prijať pozvanie na Stretnutie Kána. Už príchod do areálu kaštieľa v Bijacovciach v letné nedeľné popoludnie bol pre nás očarujúci. Ako keby sme nechali všetky každodenné starosti pred bránou kaštieľa a za ňou nás čakalo 7 dní, ktoré boli tak trochu zahalené tajomstvom.
Privítanie organizátorov bolo také  prirodzené a úprimné, že sme sa hneď v prvý deň cítili súčasťou  kolektívu, ktorý celú akciu pripravoval. O naše deti sa starali animátori. Tie staršie sme nevideli celý týždeň, tie mladšie počas celého dňa. Jednoducho sme mali vytvorené podmienky na prežitie chvíľ v páre o akých sa rodinám s malými deťmi ani len nesníva.
Úprimne sa musím priznať, že až na mieste som sa dozvedel, že program  Kány pre manželské páry je jedinečný a každý ho môže absolvovať len raz v živote! Nedá sa opakovať a tým pádom sa musí prežiť naplno hneď na prvýkrát s úprimnosťou v srdci a s mysľou venovanou len týmto chvíľam.
Program, ktorý nám  Kána ponúkla bol jednoducho nádherný čas prežitý v páre. Čas duchovného pookriatia, čas nazretia do nášho vzťahu, čas na konfrontáciu našich postojov, čas na zamyslenie sa nad našim manželstvom.
Najsilnejším zážitkom však je bezprostredné stretnutie s Pánom. Blízkosť stretnutia s Ježišom je taká silná a objímajúca, že len ťažko sa nám večer lúčilo keď sme museli ísť spať.
Ak máte túžbu prežiť nádherný týždeň plný duchovna dávajúc sa jeden druhému bez každodenných starostí, tak neváhajte a prihláste sa  na tohtoročné Stretnutie Kána.

Ján a Katarína S., Bratstvo Kána na Slovensku

Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom

Rada by som sa s vami podelila o krátke svedectvo, ako Pán konal a koná v našom manželstve.
Našu Kánu sme absolvovali v roku 2007. Bol to vzácny a milostivý čas, najmä do ďalších chvíľ a dní. Na konci Kánskeho týždňa bola párom ponúknutá modlitba, kedy sa bratia a sestry za pár modlia a pár si vyprosuje od Pána nejakú milosť pre ich manželstvo. Rozmýšľali sme s manželom o čo chceme prosiť, ako prvé nás napadlo, že chceme prosiť o dar a milosť spoločnej modlitby, najmä v nej vytrvať. Ešte ma napadla jedna oblasť, do ktorej som chcela Pána pozvať… Stávalo sa mi, ešte aj teraz sa stáva, ale podstatne menej, že keď sme sa s manželom v niečom nezhodli, vedela som sa naňho hnevať a nechcela som mu odpustiť, niekedy som to dokázala v sebe držať aj viac dní. Napadla ma vtedy veta z Písma – Nech slnko nezapadá nad vašim hnevom. Ale pripadalo mi nepríjemné hovoriť a priznať sa k tomu, že sa na manžela tak dlho hnevám. Nuž sme prosili len za dar spoločnej modlitby.
Keď sa za nás bratia a sestry modlili, mali pre nás slová a citáty zo Sv. Písma, v tom jedna sestra povedala tieto slová – Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom, sú to slová z listu Efezským, z kapitoly 4 a verša 26. Prenikla ma vtedy Božia pravda, pocítila som, že pred Pánom sa nedá skyť, že mi/nám chce pomôcť aj v takýchto situáciách. On bol a je ten prvý, ktorý túžil po nás, po tom, aby sme žili v pravde a oslobodili sa od klamstva. Pán túžil vyniesť na svetlo to, čo ma robilo neslobodnou, nie preto, aby som sa cítila trápne pred ostatnými, ale preto, aby medzi nami bola láska a patrili sme Jemu, aby sme neboli zaťažení neodpustením aj večer pred spaním. Tie slová boli ako živé, akoby nám ich hovoril sám Ježiš.
Ťažké dni, kedy medzi nami s manželom dochádzalo k nedorozumeniam prišli aj potom a stále prichádzajú, ale snažíme sa túto oblasť stále dávať Bohu, aby nám v zmierení pomáhal. Cesta s Kristom je uzdravujúca a oslobodzujúca nie len pre mňa samotnú, ale aj pre náš pár, naše manželstvo.
Vďaka Bohu.

Martina